Spolehlivost dokumentů NZ

Spoľahlivosť dokumentov Nového Zákona
Zvesť o jedinej záchrane človeka pred hriechom a peklom, o spasení a večnom živote plnom pokoja a radosti z Božej prítomnosti je založená na Biblickom rozprávaní o historickej postave Ježiša Krista, narodenom v Betleheme v 1.stor n. l. za vlády rímskeho cisára Augusta. Žil v Nazarete, tri roky kázal a robil zázraky v Izraeli – v  mestách i na vidieku, bol za to za vlády Tibéria Cézara ukrižovaný, keď bol miestodržiteľom Judei Poncius Pilát. Bol pochovaný za hradbami mesta, tretieho dňa vstal z mŕtvych a z Olivovej hory vystúpil do neba. Ako si ale môžeme byť istí, že toto rozprávanie je spoľahlivý záznam, ktorý si zaslúži našu dôveru? Že to nie je fikcia? Nie je to len akási “spätná projekcia” zbožných prianí jeho učeníkov? Aká je spoľahlivosť autorov týchto spisov ako historikov? Môžeme si byť istí tými napísanými faktami, keď to, čo oni pôvodne napísali, bolo treba veľakrát ručne prepisovať?
Máme viac dôkazov pre hodnovernosť novozákonných dokumentov, ako pre ktorékoľvek iné dielo starovekej literatúry. Podľa akých merítok meriame presnosť a vierohodnosť historického písomného záznamu? Vojenský historik C. Sanders stanovil a vysvetlil tri princípy historiografie. 1. Dôkaz bibliografický, 2. Dôkaz vnútorného svedectva a 3. Vonkajšie svedectvo.
1. BIBLIOGRAFICKÝ TEST:
Overuje, ako sa k nám daný text dostal. Teda ak nemáme pôvodný dokument, nakoľko vierohodné sú kópie, ktoré máme k dispozícii. Zisťujeme počet rukopisov a časový interval medzi originálom a jeho kópiami. Dnes existujú tri hlavné pramene dôkazov pre novozákonné texty. Sú to - grécke originály -- obsahujú časti, alebo celý Nový Zákon. Je ich viac ako 5000.
- rukopisy sýrske a latinské – je ich celkovo 15 000,
- citáty v dielach prvých cirkevných otcov, kt. pochádzajú z NZ. Jeden historik zdôrazňuje, že celý NZ sa okrem 11.veršov dá zostaviť z diel cirk. otcov, ktorí žili v 2. a 3.stor.
Rukopisy obsahujú aj chyby vzniknuté pri prepisovaní, ale žiadne dva rukopisy neobsahujú tie isté chyby. Porovnávaním všetkých opisov je možné zostaviť pôvodný text do takej podoby, že navzájom nesúhlasí iba asi 2% textu a aj tieto obsahujú iba malé lingvistické črty, ktoré nemenia význam textu.
Vek najstarších rukopisov NZ: Codex Sinaiticus bol napísaný v 4.stor n.l. Fragment Johna Rylanda obsahuje 5 veršov z 18. kap ev. Jána a datuje sa okolo r. 117 - 138 n.l. Potom máme 16 papyrusov z 3. Stor. Tri z nich obsahujú celý NZ, jeden bol napísaný pred r. 200. Frederick Kenyon, svetová autorita v oblasti starovekých rukopisov napísal: “Interval medzi dátumami originálu a najstaršieho existujúceho opisu sa zmenšil na takmer bezvýznamný úsek a ... je nad pochybnosti, že Písmo sa k nám dostalo celé tak, ako bolo napísané pôvodne. Autentickosť a všeobecná integrita kníh NZ môžu byť považované za úplne potvrdené.”
Porovnanie s inými starovekými dielami a ich opismi:
Grécky historik Thukydides (460-400 pr. n.l.) napísal “Dejiny peloponézskych vojen”. Poznáme ich iba z ôsmych opisov, najstarší z nich je z r. okolo 900 n.l. tzn., že bol urobený 1300 rokov po originále.
Počet opisov Herodotových (480-425 pr.n.l.) dejín je ešte menší a sú takisto omnoho mladšie ako originál.
Aristoteles písal svoje básnické diela okolo r. 343 pr.n.l. a aj tak je najstarší opis asi z r. 1100 n.l., čo je stále odstup takmer 1400 rokov a pritom ich máme iba 5.
Cézar napísal “Vojnu Galskú” medzi rokmi 58 - 50 pr.n.l. Iba asi 10 opisov je v dobrom stave, takže sa dajú považovať za spoľahlivé, najstaršie z nich sú 900 rokov po Cézarovi.
Zo 142 Líviusových kníh o rímskej histórii (59 pr.n.l. -17 n.l.) sa zachovalo iba 32 a tie máme v 20 –tich písomnostiach a iba jedna z nich je zo 4.stor.
Zo 14 kníh z Tacitusovej Histórie (okolo r. 100 n.l.) sa zachovalo len 4 a pol. Zo 16 kníh z jeho letopisov sa 10 zachovalo úplne a 2 čiastočne. Text týchto existujúcich častí úplne závisí na dvoch rukopisoch - jeden je z 9. a druhý z 11. stor.
“Ak odborníci uznávajú vierohodnosť diel starovekých klasikov aj keď boli najstaršie kópie urobené dávno po origináloch a počet opisov je v mnohých prípadoch veľmi malý, môžeme za vierohodné považovať aj texty NZ.”
- J. Harold Greenlee, odborník na novozákonnú gréčtinu.
Text Nového Zákona je doložený lepšie ako akékoľvek iné antické literárne dielo. Biblia ale vyhlasuje že je oveľa viac ako históriou. Tvrdí, že má božskú autoritu ako Božie zjavenie sa skrze históriu. Toto zjavenie sa uskutočnilo v historickej osobe Ježiša, ktorý tvrdil, že prišiel na svet ako Boh, aby zomrel a opäť vstal z mŕtvych, aby každý, kto v Neho verí dostal odpustenie hriechov a zažil pokoj a istotu v Bohu.
2. DÔKAZ VNÚTORNÉHO SVEDECTVA:
Prvý test dokázal, že dnešný text NZ sa nelíši od originálu. Teraz treba zistiť, do akej miery je vierohodný vlastný text. Literárna kritika sa tu drží Aristotelovej poučky, že: “Pochybnosť musí vyplynúť zo samotného dokumentu, sám kritik ju nemá právo vnášať.” Musíme teda podrobne študovať obsah dokumentu bez predpokladu, že je chybný alebo podvodný, pokiaľ si sám autor nezačne protirečiť, alebo bude nepresný v známych veciach.
Schopnosť svedka svedčiť o pravde je závislá od toho, nakoľko bol časovo a zemepisne vzdialený popisovaným udalostiam. Udalosti NZ boli zapísané alebo samotnými očitými svedkami, alebo autormi, ktorí boli o slovách a činoch Pána informovaní očitými svedkami. (Teraz si nalistuj a pozorne prečítaj tieto odkazy: Lk 1,1-4; 2Pt 1,16-18; 1Jn 1,1-3; Jn 19,35; Lk 3,1-3)
Novozákonné správy o Ježišovi Kristovi kolovali už za života ľudí, ktorí si popisované časy a udalosti pamätali (napr. 1Kor 15,3-6). Apoštoli sa pri obhajobe evanjelia Ježiša Krista odvolávali na to, čo bolo všeobecne známe.
Neobraňovali sa iba slovami “my sme to videli”, alebo “počuli sme o tom”, ale nepriateľom s istotou mohli povedať, “vy o tom tiež viete... videli ste to... sami to poznáte... vy ste to urobili...” Človek musí byť pri takomto výroku veľmi opatrný, pretože aj malá nepresnosť by sa obrátila proti nemu. (Teraz si nalistuj si a pozorne prečítaj tieto odkazy: Sk 2,22-23, Sk 2,36; Sk 3,13-17, Sk 3,26; Sk 4,8-10; Sk 26,24-27.)
Pri kázaní evanjelia prví kresťania museli očakávať aj nepriateľstvo od ľudí, ktorí dobre poznali fakty o učení a o smrti Ježiša Krista. Nemohli si dovoliť žiadnu nepresnosť a už vôbec nie manipuláciu s faktami, pretože by na to protivníci hneď poukázali. A práve to, že sa mohli presvedčivo odvolávať na to, čo sami poslucháči dobre poznali bolo ich najväčšou zbraňou.
Will Durant, ktorý študoval metódy historických výskumov a celý život venoval analýze starovekých písomností, napísal: “Apoštolovia napriek svojej zaujatosti a náboženskej predpojatosti zaznamenali mnoho udalostí, ktoré by púhy “výrobcovia náboženstva” asi vôbec nenapísali - súperenie apoštolov o prvé miesta, ich útek po zatknutí Krista, Petrovo zapretie, skutočnosť, že Kristus v Galilei nemohol vykonať viac zázrakov, poznámky niektorých poslucháčov, že je pomätený, priznanie, že nepozná deň svojho návratu, výkriky na kríži... To, že by si niekoľko nevzdelaných mužov dokázalo behom jednej generácie vymyslieť natoľko mocnú a príťažlivú osobu, takú vznešenú etiku, takú inšpirujúcu víziu bratstva ľudí, by bol omnoho neuveriteľnejší zázrak ako tie, ktoré sú zapísané v evanjeliách. ...”
3. VONKAJŠIE SVEDECTVO
Riadi sa tým, či iné historické pramene potvrdzujú alebo popierajú informácie študovaného dokumentu. Existujú iné pramene okrem
daného textu, ktoré by podporili jeho presnosť, spoľahlivosť a vierohodnosť? Zhoda so známymi historickými či vedeckými poznatkami je často rozhodujúcim dôkazom o pravosti. Svedectvo apoštola Jána potvrdzujú dva iné historické záznamy. Historik Euzébius zachoval správu, ktorú napísal Papias, biskup v Hierapoli (r.130): “Starší (apoštol Ján) vravieval aj toto: “Marek, Petrov tlmočník, presne zapísal všetko, o čom sa Peter zmienil, výroky aj činy Ježiša Krista, ale nie po poriadku. Lebo nebol ani poslucháčom ani spoločníkom Pána. Ale potom, ako som povedal, doprevádzal Petra, ktorý upravil svoje kázne podľa okolností a tak rozlične zostavoval Pánove výroky. Takže sa Marek nedopustil chyby, keď týmto spôsobom zapísal niektoré veci, o ktorých sa (Peter) zmienil, lebo sa snažil, aby nevynechal nič z toho, čo počul a aby k tomu nepridal nič nepravdivého.” (Euzébius, Cirkevné dejiny III. 39).
Irenaeus, (biskup v Lyone), žiak Polykarpa, biskupa zo Smyrny, ktorý bol kresťanom 86 rokov a bol žiakom poštola Jána, napísal v r.180: “ Matúš napísal svoje evanjelium Hebrejom v ich jazyku v dobe, kedy Peter a Pavol kázali evanjelium v Ríme a založili tam zbor. Po ich odchode, Marek, Petrov učeník a tlmočník nám písomne odovzdal obsah Petrových kázní. Lukáš, spoločník Pavla, zapísal do knihy evanjelium, ako hop kázal jeho učiteľ. Potom Ján, učeník Pána, ktorý “spočíval na jeho prsiach” napísal svoje evanjelium. Bolo to v čase, keď žil v Efeze a v Ázii.” (Irenaeus, Proti kacírstvam 3.1.1.)
Takisto archeológia už poskytla mnoho dôležitých potvrdení presnosti tvrdení NZ. Archeológ Joseph Free napísal: “Archeológia potvrdila nespočetné biblické miesta, ktoré kritici odmietali ako nehistorické alebo odporujúce známym faktom.”
Text Nového Zákona je doložený lepšie ako akékoľvek iné antické literárne dielo. Biblia ale vyhlasuje že je oveľa viac ako históriou. Tvrdí, že má božskú autoritu ako Božie zjavenie sa skrze históriu. Toto zjavenie sa uskutočnilo v historickej osobe Ježiša, ktorý tvrdil, že prišiel na svet ako Boh, aby zomrel a opäť vstal z mŕtvych, aby každý, kto v Neho verí dostal odpustenie hriechov a zažil pokoj a istotu v Bohu.
Pramene:
Vedú všetky náboženstvá k Bohu?: Lennox, Gooding; vydalo združenie JPK ´95.
Josh McDowell: Viac ako tesár; CA Praha 1990
© Branislav Škripek © Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina